Jalovice na Fatre sú ako jaky v Himalájach.
Konečne sa nám podarilo nájsť si voľný víkend a mohli sme
vyraziť do hôr. Naše rozhodnutie padlo na Veľkú Fatru. Cestovali sme v horúcom
slnečnom dni z južného Slovenska do Ružomberka. Počasie nás prvýkrát
sklamalo v Banskej Bystrici, kde sme čakali na prestup. Od západu sa
prihnali ťažké mraky a zotmelo sa. Spustil sa silný vietor a blesky sprevádzané
hromobitím nedali na seba dlho čakať. Keď sme prišli do Ružomberka už bolo
svietilo slniečko. Prešli sme cez mesto
a pokračovali po modrej značke na Malinné. Hneď prvé prekvapenie nás čakalo na
konci mesta. Cesta tu mala prechádzať okolo kaplnky a niekoľkých krížov. Aspoň
tak to vyzeralo podľa mapy. Na kopci na konci mesta však bola asfaltová
cestička šplhajúca sa strmo do kopca, lemovaná množstvom kaplniek, ktoré sa
kúpali v slnečnom svetle, ktoré sa odrážalo od mokrého asfaltu. Asi po
desiatich minútach chôdze značka odbočila na chodník idúci lesom rovnobežne
s asfaltovou cestou vedúcou na lyžiarske stredisko Malinné /Malinô/.
Asi po 3,5 kilometrovom pochode sme sa ocitli pred niekoľkými chatami, kde
sme požiadali o doplnenie zásob vody. Tu nás pani chatárka upozornila, že si
máme dávať pozor na medvede. Tie tu na susednom salaši minulú noc roztrhali tri
ovce. Pobrali sme sa ďalej a počasie nás sklamalo po druhý raz - pristihla nás
tu búrka s krupobitím. Keďže sa medzi tým zotmelo a my sme nechceli spať
vonku našli sme si ubytovanie na chate.
Na druhý deň sme pokračovali po modrej značke smerom na vrchol kopca
Malinné a kúsok za ním sme sa pripojili na zelenú značku. Počasie bolo stále
daždivé a v lese sa prevaľovali chumáče hmly. Toto turisticky neatraktívne
počasie však umocňovalo dojem z prírody a mali sme pocit, že sa nachádzame
v dažďovom pralese niekde v južnej Amerike. Tráva bola plná vody,
ktorá pri každom kroku vystupovala na povrch, aby nám zmáčala topánky.
Samozrejme, že postupne sa voda dostala aj do ich vnútra. Pri Nižnom Šiprúnskom
sedle sme sa opäť ponorili do hustej hmly sprevádzanej jemným dažďom. Na okolí
nebolo ani živej duše, iba z diaľky k nám prenikal spev zvoncov,
ktorý postupne zvuk silnel. Zrazu sa pred nami vynoril z hmly pastier a
stádo kráv, kroré sa pokojne pásli v hmle a ktorá im vôbec neprekážala ani
pri pasení ani pri párení sa. Tak ako sa zjavili tak aj zmyzli v hmle a
zanechali v nás čudný nadčasový pocit pripomínajúci skôr sen ako
skutočnosť. Trochu nám to pripomenulo rôzne opisy pochodov v oblasti Tibetu.
Prešli sme popod vrch Malá Smrekovica a zastavili sme sa na polievku na chate
SCP. Dážď zosilnel a zvažovali sme, či nebude lepšie zbehnúť po modrej značke
do obce Podsuchá. Kým sme sa najedli, dážď ustal a tak sme mohli pokračovať
ďalej po zelenej značke smerom na juh, na kopec Tanečnica. Na Rakytovskom sedle
sme odbočili na traverz okolo Rakytova, nakoľko sme sa zhodli na tom, že na
výhľad do hmly nie sme až taký zvedaví, aby sme kôli nemu absolvovlai asi 300
metrové prevýšenie na vrchol a potom z neho nadol. Naša voľba sa ukázala ako
šťastné riešenie, lebo opäť sme zažili “juhoamerický prales“ na Slovensku.
Prechádzali sme oblasťami, v ktorých boli kmene stromov a skaly porastené
machom a pod stromami boli obrovské vejáre papradia. Chvíľami sme prechádzali
po malých lúčkach lemovaných lesom.
Na Južnom Rakytovskom sedle sa hmla na chvíľu roztrhala a mohli sme sa
chvíľku pokochať výhľadom na zalesnenú Ľubochniansku dolinu. Postupne sme sa
prebojovali na sedlo Ploskej, kde je možnosť zostúpiť po žltej značke do Vyšnej
Revúcej, alebo pokračovať na chatu pod Borišovom po zelenej značke, ktorá
traverzuje po úbočí Ploskej. Úsek cesty na chatu pod Borišovom bol asi
najhorší počas celej našej cesty. Silný vietor s dažďom nám fúkal rovno do
tváre a na rozbahnenom chodníku sme sa viac kĺzali ako chodili. Na chate pod
Borišovom nás okrem príjemnej večere čakala nepríjemná informácia o tom, že
nemajú voľné ani jedno miesto a núdzové prespanie nie je možné kôli prestavbe
chaty. Jedinou útechou pre nás bola informácia, že na okolitých salašoch sa
nocľah nájde. V tejto záležitosti sme mali však trochu smolu, lebo koliba,
na ktorú sme natrafili, bola zamknutá. Po bojovej porade spojenej so štúdiom
mapy a zvažovaním rôznych možností a premočenosti našeho odevu sme opustili
pôvodný plán dostať sa na Staré Hory a rozhodli sme sa pre zelenú značku vedúcu
do Belianskej doliny. Nádej na nocľah nám poskytovala mapa v podobe
horárne a niekoľkých chatiek roztrúsených pozdĺž chodníka. Cestou sme našli
jednu opustenú kolibu, ale kúsok odtiaľ sme videli svetlo v malej
poľovníckej chatke. Vošli sme a spýtali sme sa na nocľah. Chata bola na
prasknutie plná mládežou, ktorá tam niečo oslavovala, ale ochotne nám ponúkli
nocľah. Nechceli sme ich rušiť a tak sme dostali informáciu, že to, čo je
v mape označené ako horáreň, je v skutočnosti chata a tak sme sa teda
na ňu vybrali. Poradili nám skratku, ktorou sa tam dostaneme rýchlejšie ako po
značenom chodníku. Dostali sme odkaz pre chatára a dva poháriky pálenky na
prilepšenie. Skratku sme si dokonale užili, lebo na blate sme sa dolu svahom
naozaj mohli kĺzať aj niekoľko metrov.
Na chate Havranovo sme dorazili zablatený po uši a po dohode
s chatárom, ktorý nám ponúkol zľavu, ak použijeme vlastné spacáky, sme sa
pohodlne vyspali. Na ďalší deň ráno nás čakal už len asi 10 kilometrový úsek
Belianskou dolinou do obce Belá-Dulice a odchod autobusom do Martina.
Plány sa nám nevydarili, tak ako sme si naplánovali, ale zato sme mali
nezabudnutelné zážitky a dohodli sme sa, že sa sem ešte určite vrátime.
*