Výstup na Fuji.
Na prelome rokov 2001 a 2002 som štyri
mesiace pracoval v Tokyu na polárnom inštitúte. Počas týždňa som mal roboty dosť,
ale čo robiť cez víkendy? To bola otázka ktorou som sa dosť často zaoberal. Pár
krát som bol na vychádzkach po meste, potom zase pri rieke Arakawa, ale najviac
ma ťahalo na Fuji. Už doma som na to myslel a tak som si pribalil do ruksaku
horolezecký čakan a mačky. Letný spací vak si nosievam skoro vždy na dlhšie
akcie (pre istotu).
Večer pri západe Slnka som chodieval
na strechu inštitútu trochu sa poobzerať po okolí a vychutnať si tak chvíľku kľudu.
Pri týchto "exkurziách" som za dobrého počasia videl posvätnú horu Japoncov
vyčnievať medzi budovami asi 60km na juhozápad. Pri rozhovoroch s kolegami som
zvykol spomenúť, že by som sa rád dostal hore, ale vždy som sa stretol s odpoveďou
"v lete je to v pohode, ale teraz?!...".
V skutočnosti je to tak, že sezóna je naozaj iba v lete a vedy je tam naozaj rušno
a do výšky 2300m sa dostanete po ceste. V zime je to trochu ináč. Výstup na
vrchol síce nie je zakázaný, ale nedoporučuje sa a úrady vyždujú aby sa ľudia
idúci hore zahlásili na polícií kde im špecialista prehliadne výstoj a doporučí
alebo nedoporučí výstup a kde prípadne "vyfasujúi" vysielačky, keby
sa dačo stalo. Ako jedinú možnosť som videl teda "tajnú" výpravu a to
sólo.
Nuž som začal obehávať mesto a
dokupovať zásoby a potrebný matreiál. Potreboval som karimatku, varič a nejaký
hrniec. Po skompletizovaní zásob som teda vyrazil. V piatok som napísal e-mail
pre Milana aby aspoň dakto vedel kde som a dal som mu inštruktáže keby som sa
do pondelka neozval, po poludní som zdrhol z roboty, zbalil si bágel, nechal na
ubytovni cedulku kde som a vyrazil som pešo na stanicu Shinjuku. Bolo to asi
10km, ale pokladal som to za jednoduhšie riešenie ako ísť hromadnou dopravou. Tam
som si za pomoci ľuďí kúpil v automate lístok na vlak a fujas-matias do hôr. Raz
som musel prestupovať, ale potom som už vystúpil v Gotembe cca 400m nad
morom. Odtial som proti noci pomaly a isto išiel po ceste okolo vojenskej základne
von z mesta. Bolo zamračené a a hmlisto. Ako som išiel po ceste ani som
nezbadal kedy sa vyjasnilo a krajinu osvetlil mesiac. Zrazu sa predo mnou medzi
stromami vynoril zasnežený svah jej veličenstva Fuji. V modrastom svele mesiaca
vyzerala majestátne akoby zo skla s matným hodvábnym leskom. Až ma zamrazilo a
takmer som pokladal myšlienku na vrhol za dačo nemorálne a znesäcujúce. Taký
maličký, ničotný a pominuteľný som si vtedy
pripadal pod jej úpätím...
Nocou som pokračoval dalej a po
asi 20km som sa rozhodol zatáboriť. Bol som vo výške asi 900m a vonku bolo asi
-8oC. Na spacák s extrémom do +5oC to nebolo ideálne ale
mal som toľko rozumu, že som zobral z ubytovne ešte jednu deku. Bola síce veľká
ako malé prasa, ale nebola aspoň taká ťažká. Uložil som sa medzi bambusy neďaleko
malého parkoviska. Nebola to šťastná voľba, lebo nejaký "Fitipaldy"
si tam celú noc skúšal jazdu na snehu a hodiny na zamrznutom parkovisku. Pískanie pneumatík ma budilo so železnou pravidelnosťou.
O šiestej ráno som sa definitívne
zobudil a zbalil. Urobil som si ešte čaj do
termosky a niečo som zjedol a poď ho ďalej. Po asi hodinke som odbočil z
traverzujúcej asfaltky na cesu priamo do kopca. Cesta bola uzavretá a pred mýtnicou
bola natiahnutá ťažká reťaz.
Po pár sto metroch už boli na
ceste záveje a pochodoval som po snehu. Takto som vystupoval do výšky asi 2000m
a snehu stále pribúdalo a čo bolo najhoršie, že bol stále zľadovatelejší. Nakoniec
bolo na ceste jedno veľké klzisko a chtiac-nechtiac som si musel obuť mačky. Vyšiel
som okolo poludnia s vyplazeným jazykom do výšky 2300m. Vlete sa tu túra len začína,
lebo potiaľto vedie cesta a je tu zopár hotelov. Teraz bolo však všetko pod
snehom a okná a dvere na budovách boli zatlčené doskami. Usadil som sa do závetria
a najedol som sa. Počasie bolo pod psa, bol som tesne pod základňou oblakov,
ktoré hustli a tlačili sa dolu. Po krátkej úvahe som zvážil, že počasie je
mizerné a môj stav žalostný. Unavený po skoro 2000metrovom výstupe, troch hodinách
spánu a asi 50kilometroch pochodu za posledných 24 hodín som mal toho akurát
dosť. Zvažoval som možnosť prespať tu, ale bez stanu, so zlým spacákom a s
vyhliadkou na zlé počasie som to zabalil.
Urobil som zopár fotografií a otočil
sa smerom dolu.
Už ani presne neviem ako som sa
domotal do Gotemby, len viem, že to bolo tou istou cestou. Do Tokya som prišiel
unavený ako pes a zaľahol som spať.
Týmto sa však príbeh nekončí,
skôr je len vo svojej polovici. Neúspech mi nedal pokoj, skôr naopak - poháňal
ma na zorganizovanie "tajnej" výpravy č.2.
Cesta do Gotemby bola rovnaká aj
postup som zvolil po rovnakej trase. Jedna zaujímavá príhoda sa mi však stala
nedaleko spomínanej vojenskej základne. Prišla policajná hliadka - bolo asi 22
hodín. Samozreje, že takého čudáka s báglom si nenechali ujsť a hneď ma
zastavili a legitimovali. Keď som im podal svoj pas chvíľu maturovali a určite
si v duchu kládli otázku, kde tá "Slovakia" môže len byť. Dal som im
aj moju ID kartu, ktorá platila aj ako pracovné povolenie. Tam si už medzi tými
kliki-hákmi vylúštili kto som, a že som vedec a usúdili, že do takého tvora radšej rýpať nebudú. Ešte sa ma spýtali kam
idem a tak som im sebavedome povedal, že idem len hore na cestu fotiť východ
slnka. Neverili mi, a povedali, aby som na horu nechodil. Ja som zduploval, že
idem len fotiť, ale mačky a cepín na ruksaku aj tak hovorili dačo iné. Nechali ma tak a ja som išiel ďalej. Obišiel som svoje "milované"
parkovisko, kde som minule spal a poktačoval som až k mýtmici. tam som vliezol
do opustenej búdky s rozmermi asi 2x3m a
uložil som sa k spánku. Tentoraz som
sa vyspal dobre a ráno som plný elánu vyrazil. Počasie ma netešilo, lebo bolo pod mrakom a poletoval drobný sneh. V pohode som vyliezol do výšky 2300m, kde som minule
skončil. Cítil som sa výborne, nebol som ani unavený a vykuko aj slnko. Dal som
si pauzu najedol som sa a rozhodol, že sa pobalím a pokračujem dalej. Bol to asi v polovici jej výšky (výška 3776m)
na hranici lesa. Teraz ostávalo už len najsť chodník. Po asi 10minutách hľadania
a rozhodovania sa kadiaľ dalej sa dovalila hmla. Hmla taká hustá, že som videl
asi na 10m a potom bolo už len mlieko. Obloha potemnela a ja som sa s ťažkým
srdcom otočil dolu. Keby som bol mal aspoň stan, tak by som bol počkal do dalšieho
dňa. S ťažkým srdcom som sa s horou a myšlienkou na vrchol rozlúčil a dal som
sa na spiatočnú cestu. Na asfaltke som zi zobral kus spadnutej sopešnej pemzy
na pamiatku a ponáhľal sa dolu. Ako sa tak rútim dolu kopcom zavadil som mačkou
o nohavice a už som aj mal letecký deň. Padol som rovno na papulu. To ma
prebralo zo smútku a usúdil som, že keby sa mi to stalo niekde vyššie v
exponovanejšom teréne ani by som sa nemusel zaoberať cestou dou, išlo by to
samo.
Pomaly som sa teda sunul dolu
svahom a postupne mi počasie dalo za pravdu, lebo snežilo čím dalej tým viac. Pochodoval
som večerom do Gotemby a asi 3km od mesta sa sneženie premenilo na dážď. Smutne
a uťahane som sa vliekol cez mesto a nechápal som prečo sa všetci pozerajú na mňa
ako keby som mal šupiny namiesto kože. Európania sú tu vzácnosť, ale nie až taká,
aby nebolo človeka čo by po mne nehodil začudovaný pohľad. Nechal som ich tak a
išiel som nechápavo ďalej. Pochopil som až na stanici, keď som si dal dolu
ruksak. Na mojej kapucni na vetrovke, a na ruksaku som mal asi 10centimetrovú vrstvu
mokrého snehu! Takže nie "šupinatý", ale
YETI sa prechádzal po Gotembe v ten sychravý večer!
p.s.: Pokus o vrchol som už odvtedy nemal možnosť zopakovať, ale kujem plány ako sa tam dostať (najlepšie v zime).
Aj napriek tomu, že som
nedosiahol vrchol pokladám akciu za vydarenú, lebo urobiť skoro 2000m prevýšenie
hore aj dolu a prejsť skoro 100km za nejakých 36 hodín sa mi odvtedy
nepodarilo.
Poznámka: na jeseň 2005 som nakoniec spolu s kolegami z Japonska a Katkou vystúpili na vrchol tejto posvätnej sopky. Bol to úžasný zážitok! ...ak sa podarí tak príbeh ešte dopíšem. Zatiaľ aspoň vrcholová a predvrcholová fotka zahmlenej Fujisan.
*